(O blate, ktorého sme si v tomto roku asi užili všetci mierou vrchovatou……)
Ako jeden z cezpoľných, dovolím si i ja prispieť k bohatým zážitkom cykloorienťákov v tomto mokrom a blatistom roku 2004.
Bez akýchkoľvek orientačných vlôh, ale s o to väčším nadšením som sa v roku 2003 začal pravidelne zúčastňovať pretekov v MTBO, čo mi nakoniec aj zostávalo, keď ma tam Puco zákernou otazkou "...ozaj a nemám ťa prihlásiť do rebríčka ? " nanominoval. Skúsenosť s maratónskych MTB akcií sa ukázala byť len chabá útecha, darmo ten Vlastíkov bonmot "... ale toto je MTBOOOOOOOOOOO!!!", platil často a ja som rovnako často aj sníval o tom , kedyže tohoto Autratu spravím aspon o jedinú sekundu.
Kedže ale zimná príprava stála zato (toľko som nenabežkoval snáď nikdy predtým) a i účasť na jarnom reprezentačnom MTBO sústredení bola rozhodne prínosom (zistil som konečne na vlastnej koži, čo je to "pamäťák"), moje ambície narastali. A tak som sa nevedel dočkať prvej akcie, sobotnej dlhej trati v Stupave. Počasie ten deň nestálo za vela a pár daždivých dní pred akciou dokázali Vazkárom -organizátorom pripraviť krušné chvíle, akoby predznačovali celú túto mokrú a studenú sezónu, na ktorú asi tak ľahko nezabudneme.... Lenže dlhá trať bola jediná možná šanca využiť moju skôr maratónsku náturu, potlačiť paniku po štarte a sústrediť sa na štúdium mapy, kedykoľvek to išlo. Nebudem nikoho obťažovať detailami, paniku hneď po štarte som potlačil až v cieli a celú dobu mi namiesto sústredenia sa na mapu behali po rozume samé sprostosti - nakoniec, veď ako vždy. Navyše sa mi podarilo spraviť jeden možno i 5 minútový kufor a tak som zo zaťatými zubami bojoval o každú sekundu a snažil sa z dlhej, mokrej a namáhavej trate vyťažiť čo najviac vo svoj prospech. Výsledné druhé miesto dokonca v majstrovskej súťaži bolo preto viac než šokom. Dokonca som sa naťahoval za Vlastíkovým skalpom, ale koťuha jedna, tentokrát odolal. No veď počkaj nabudúce.
Lenže nabudúce bolo už zajtra a krátka trať v záhradách medzi Mariankou a Stupavou bola pre mňa tažký oriešok. A že taká tá skoro neviditelná čiaročka to je plot (samozrejme ostnatý) na konci chodníka, a že s bicyklom na pleci sa cezeň moc nedá, a že k tej kontrole, čo sa na mňa vyškiera z druhej strany sa budem musieť dostať pekne dookola, to sú všetko len také detaily, ktoré ma utvrdzovali v realite, pre mňa dosť potupnej. Orienťák už síce som, ale dosť zúfalý. Na konci som už bol taký vystresovaný sám zo seba, že som naozaj nevedel kde je sever ani s buzolou na krku. A to sa zlatý klinec iba blížil. S polovyfučaným zadným kolesom som tú hanbu chcel mať čo najskôr za sebou, a tak som s úľavou orazil zberku a tradá na zhromaždisko. "No teda", myslím si, "dnes to bola pekná hanba, ten čas ani nechcem vidieť". Nechal som si vyčítať čip, ani som nečakal na slíž a rýchlo pod sprchu. Pri pulte som si pochutnával na kapustnici (ešte včera sa to volalo jelení guláš, zaujímave, vyzerá to rovnako....), keď tu mi klope na pleco Mlynko :"a ty čo si robil v tom cieli?!". Nechápavo naň hladím, čom som asi tak mohol robiť, ale už ma obchádza zla predtucha... "Veď si disknutý, neprešiel si cieľom !" Sánka mi ovísa, postupne mi dochádza, že ten záver som nejako nezvládol, hlava moja, kde v lese som ťa nechal ? Poznáte to, nie ? Doma v pohode, v teplúčku, študujete mapu a nestihate sa diviť: prečo som šiel tadeto, ja DEBIL, to som si nevedel vymyslieť horšiu obchádzku ? Kurnik, naozaj sa to nikdy nenaučím ??? Darmo, stresový tréning je velmi dôležitá súčasť pripravy. A tak som si červený od hanby vypočul chlácholiace slová tety Evy (aaaaaaaaale, nič si z toho neroooooooob, ja som minule zase neorazila zberku...) a celý zvyšok dňa som počul zo všetkých strán také to dobroprajné: "... ozaj a nezabudni: ZBERKA, CIEL, jasné ?, ZBERKA, CIEL,...ZBERKA,CIEL !!" No fasa, no fasa, ďakujem Vám, mantra ako vyšitá. Nuž verte mi, o TOMTO sa mi dlho snívalo....
No nevadí, takto pred rokom som v Marianke v cieli konečne pochopil, čo je to mapový štart (však Puco, pamatáš ?), takže iba zbieram skúsenosti (a asi budem veľmi dlho...).
V ďalšom kole v Pršticiach pri Brne som zažil veľmi zaujímavý pocit, keď sa ma pri zjazde dobre vytraseným chodníkom rozhodlo opustiť sedlo a kým som v lese pozbieral šroubíky, pomaly bolo aj po pretekoch. Zato v nedeľu bol naplánovaný scorelauf a tam sa mi konečne podarilo získať vytúžený Vlastíkov skalp, dokonca som opäť stál na bedni a kedže pivo chutilo a počasie bolo stále priateľské, konečne som začal veriť, že sa všetko na dobré obracia.
Lenže studený a mokrý Šoproň dal opäť zabrať každému, zloženie miestnej ílovitej pôdy mi je dodnes záhadou, pravda ale je, že reťaz sa v tom sajrajte takmer okamžite začala navíjať a tak sobotná klasika bola pre mňa skôr o pešom výlete. Nedelná dlhá trať bola už na o čosi suchšom podklade, ale lepilo to aj tak dosť. Navyše tá nedelná dlhá trať bola len o desať minút dlhšia ako sobotná klasika, to tiež svedčí o poriadnom zúfalstve, aké sme tam zažívali.
Športový program tohoto leta som si chcel spestriť i klasickými MTB akciami, podporiť chalanov z Topolčianok účasťou na Author Panda maratóne a v júni zase Fatransko Strážovský maratón zo štartom v Súľove. Opäť sa zdržím detailov, snáď len toľko, že v Topolčiankach bolo blato mazľavé, čo mi ale nezabránilo utrhnúť v ňom kilometer pred cieľom šalter zataiľ čo v Súľove bolo blato lepkavé, tak že sa nedalo pretočiť kolesami a biky sa nosili aj po rovine na chrbte (s blatom ale vážili dva krát viac). FSM si získal aj moje absolutórium: ešte nikdy som nebol taký zúfalý, aby som pomýšlal na zbabelý útek z trate, tuná som už ale nemal k tomu ďaleko. Keď v polovici trate začalo poriadne pršat, tešil som sa ako malý, konečne zredne to lepidlo a bude sa dať jazdiť...., no proste čistý des.
V nedelu po maratóne som si odskočil do Rakúska na MTBO, kde medzi štrkovými jamami som opäť pochopil, že sakra, tú mapu sa, sakra,musím naučiť čítať, inak to môžem zabaliť. Touto cestou ti Miky ďakujem, že si ma zachránil od istej smrti vyčerpaním, asi by som okolo tých dvoch štrkových kôp krúžil dodnes. Ale aspoň bola sranda. Dokonca ani blata tam vela nebolo..., no hej veď tam bol samý štrk.
Nasledujúci predĺžený víkend patril KOČAPU, kde som bol pozvaný tetou Evou zúčastnil som sa ho s obomi mojimi detvákmi. Aspon si aj oni mohli konečne vychutnať, aké to je, jazdiť v blate. A veru, kto tam bol, si určite pamätá, cestou na Katarínku na modrej značke sa o najvyššiu kvalitu starali lesné kolesové traktory, ktore ho v pravidelných intervaloch našlahávali aby bolo pekné, priam spenené, vysoké i 30 cm. Moja Vikinka, ktorej v ňom zostala teniska, sa tam pre istotu celá vyváľala.
Začiatkom leta, po relatívne suchšom období, na nás čakala trojdenná akcia v Košiciach, predpoveď počasia bola konečne optimistická, nuž sme sa tešili na dlhý víkend. A naozaj, všetko sa vyvíjalo sľubne (pravda až na Vlastikovu pokutu od čiernych šerifov na ťahanovskom sídlisku), dobrý obed, kopec času sa vybaliť a zložiť bicykle, teplé počasie, na oblohe len zopár kumulov. Pomaly si blížil čas štartu krátkej trate, už vyrážajú prví pretekári, .. ale čo to ? Z kumulov sa podozrivo rýchlo stávajú kumulonimby, obloha sa bleskovo zaťahuje a pár minút pred mojim štartom začínajú padať prvé kvapky. Zdvíha sa vietor. Búrka ako vyšitá, načasovanie priam neskutočné. Hustnúci lejak aspon pomáha chladiť panikáriacu hlavu, prvú kontrolu nachádzam viac zo šťastím ako z mapy, stretám Vlastíka, už má na mňa nádskok, ďalší postup vedie cez širšiu lesnu cestu čerstvo prejdenú traktormi, nechce sa mi veriť vlastným očiam, kde do pekla sa tu berie tolko blata, veď bolo sucho? Kolesá sa šmýkajú na všetky strany, tuším že ten postup lesnou cestičkou by bol rýchlejší. No čo už, v miernom stúpaní sa pokúšam vzdialiť Vlastovi, celý vytešený orážam daľšiu kontrolu tesne pre ním a z lesa vychádzam na širšiu cestu, na pár metroch lesného podrastu naznačujem fikanie, Vlasto sa zozadu smeje a kričí, darmo ešte má v čerstvej pamati ako s ním vybabrali naši kamaráti z "historických zemí". V miernom stúpaní si zväčšujem nádskok, ďalšia kontrola, v hustnúcom daždi prestávam poriadne vidieť na zablatený mapník, rýchlo ho utieram rukavicou a študujem mapu. Jasné, to bude najlepšie po tejto širšej ceste , uisťujem sa a vyrážam, chcem dohnať stratu, darmo, dostať Vlastika na krátkej trati, to by bolo.... V správnom postupe ma utvrdzuje nejaký mlaďas, jazdiaci pár metrov predo mnou, v hustom daždi si tom púšťam panelkou dole z kopca, potoky vody a blata, na mapník už zase nevidím. Sakra ale nejako to nesedí, tu by sa to malo točiť doľava a nie doprava, no veď pojdem ešte kúsok. Poznáte to ? Som len ja taký debil ? Miky ma učil: "keď nevieš kde si, okamžite zastav a zorientuj sa !". Nuž kedˇ som ja zastal aby som sa zorientoval, bol som už trišvrte kilometra MIMO MAPY. Chabý pokus sa do nej vrátiť priamo na mieste cez les skončil nakoniec šmykom v plnej rýchlosti s boľavým dopadom na bok. Ešte že zafungoval pud sebazáchovy a tak som sa vrátil pekne naspäť až hore, kde som mapu opustil a pokúsil si zachrániť renomé zrýchleným presunom na ďalšiu kontrolu. Ďalší boľavý pád ma už úplne dorazil, chodníky boli dostatočne rozmočené, dážd dosiahol takej intenzity, že mi z prilby stekali cele snopce vody, aspon že mi to poumývalo mapník. To zas bude hanba, myslím si, v polomrákotách dokončujem trať, do cieľa prichádzam spolu s poslednými kvapkami dažďa, kurnik, tomu hovorim timing.
Obzerám sa okolo seba, ako to že všetci sú takí čistí, suchí, upravení ? Mám silnú potrebu sa stať neviditeľným a rýchlo odtiaľto zmiznúť.... Výsledky radšej ani nechcem vidieť, je mi jasné na ktorom konci štartovného pola som skončil. Ale to vám hovorím, trišvrte kilometra mimo mapy,.... hmmmmm, ... som dobrý nie ?
Ale aby som sa nechválil stále len vlastným blatom, hneď ďaľší týžden sa konala dvojňová hrebeňovka po Javorníkoch, akciu na ktorú sme sa velmi tešili, zorganizoval občasný tiež orienťák Tomáš a pridali sa Janko "Svištík" a Stanka. Vo štvorici sme sa vlakom dostali do Púchova a odtial pekne vystúpali na hrebeň ku Makyte (nie fabrike, tá je dole) a po hrebeni tradá, až do Čadce. Takéto dvojňové akcie majú svoje čaro, človek ide naľahko s malým ruksačikom, rýchlosť presunu je vcelku vysoká a dá sa vidieť kus krásnej prírody. Tak to bolo aj tento krát, híkali sme nad krásnymi výhľadmi (teda hlavne ja, nejako sa toho neviem zbaviť....), presúvali sa cez známe lyžiarske strediská a vyhýbali kalužiam. Teda presnejšie väčšinou. V poslednom stúpaní pred Malým Javorníkom sme v plnej rýchlosti prechádzali cez sedielko so zamočeným podkladom. Stanka si nejako nevšimla poriadne kalužisko, ktoré pred ňou Tomáš stihol obehnúť a vpálila do nej s takým frmolom, že gejzíry vody vystrekli snáď do troch metrov. No fakt, nepreháňam ! Šiel som za ňou asi 20 metrov a moje zhíknutie muselo zahnať lesnú zver až do doliny. Vyškrabali sme sa na Malý Javorník a zastavili, aby sa Stanka "dala do kopy". Fakt to potrebovala, lebo to striekajúce blato ju zasiahlo dosť rovnomerne úplne všade. Ale nie o tom som chcel písať. Ja som si myslel, že som skúsený cykloturista, ale Stanka mi zvesila sánku z pántov, keď z ruksaku vytiahla úhľadne zloženú handričku, ktorú zo sebou nosila EVIDENTNE pre tento účel a začala čistiť ráfiky a brzdové plošky. Kúrňa tak toto by ma nikdy v živote nenapadlo ! Všetka česť, veru. Začiatkom septembra sa konala podobná akcia vo Velkej Rači a Oravskej Magure (kde Stanka nebola a môže lutovať), kde som podobnú handričku vytiahol ja a machroval pred ostatnými keď bolo o čom - teda o blate.
Aby hodnotenie tejto sezóny nevyznelo tak jednostranne mokro, na prelome júla a augusta sa podarilo skupinke starších orienťákov úspešne stráviť slnečný týždeň v Lužických horách, čoby prípravu na Bike Adventure, v tej dobe bolo na Slovensku neskutočne studené a mokré počasie, že vraj.
Ďaľšia MTB vložka, Banskoštiavnický maratón ako i Horal - "pán" maratón boli skropené dažďom, ale blata sme si na nich užili nepomerne menej. Dokonca i vrchol českej sezóny - Novoborácke preteky rovnako i slovenskej v Pezinku dopadli vcelku sucho a myslím, že celkom podarene.
To si asi príroda šetrila sily aby udrela v polovici októbra na poslednom orienťáku roka. Asi to malo byť symbolické ukončenie mokrej sezóny, lebo to čo sa ten deň dialo v lese, to asi nikdo z účastníkov nezabudne. Od rána sa v stále hustnúcom daždi stávali z lesných cestičiek nasiaknuté šmykľavky a v čase štartu, t.j. v čase najsilnejšieho dažďa aj hmla pomáhala štartujúcim nezabudnúť. Tí, čo nemali celkom vodovzdorné mapníky, nemali ani šancu, mapy sa jednoducho rozmočili a tak sa podaktorí napriek nadšeniu a odhodlaniu vzdorovať tým potokom vody padajúcim z oblohy museli vrátiť. I tak všetka česť, "srandy" bolo kopec a ja osobne svoju účasť na tomto podujatí hodnotím slovami "rýchlo zabudnúť". Nuž bojím sa že sa mi to asi tak ľahko nepodarí, rovnako ako na celú túto sezónu.
Prajme si teda všetci spoločne aby sme na ňu mohli spomínať ako na tú "najmokrejšiu v živote"....
Juro "Diuso" Malatin