Pred pár rokmi sme boli taká pokojná rodinka, tiež sme bikovali po okolí, chodili sme do kina, do divadla a žili sme ako ostatní...Potom sme si jeden jesenný deň odskočili pozrieť sa čo je to orientačná cyklistika, no a zistili sme, že je to poriadna sranda... Z orienťáku sme prešli po čase i na crosscountry, ktoré mi doteraz nejde a tiež sme začali s maratónom, na ktorom som vždy dúfal poraziť Baréniho..: )
Po prvých pretekoch som pochopil, že tí, čo stoja na hokerlíkoch, vedia prečo, a vela trénujú a začal som trénovať aj ja. A tiež som pochopil, že moja mamka ten tréning nepotrebuje, pretože žije ekologicky a každý deň jazdí do práce 16km na biku.
V porovnaní s minuloročnou sezónou bola táto veľmi mokrá, takmer neprajná.. Ale našla sa jedna akcia, ktorá nám priala, aj počasie bolo pomerne pekné.. lenže chladné. Bol ňou Kaktus Bike Maratón. Na tento bike session sme sa tešili už týždeň dopredu kvôli samým výhodám: nemuseli sme nikam cestovať, štart aj cieľ bol v Bratislave, dobre sme poznali terén a po skončení trate sme sa mohli stretnúť so známymi bratislavskými kaličmi a pokecať si s nimi pri guláši a pri kofole.
Podupkával som na štarte po boku maminy, Fisha a Nagela a ľutoval Dandu, že nemohla dojsť. Totiž moja dvojvaječná dvojička, Danďa, tiež jazdí na biku, a celkom dobre a práve vtedy bola chorá..No smola.
Odštartovali sme a hneď prvý úsek, uphill hore na trojuholník nás poriadne zahrial. Šmýkal si to šmykol popred ostatných a ukazoval nám svoje namakané lýtka. Tento žijúci zázrak cyklistiky ale nezostal dlho na špici, pretože komu by sa chcelo ísť horský maratón dlhý 80km samému? Preto počkal na tých pár ľudkov, ktorí boli dosť rýchli, aby sa za ním vo vetre udržali a mal som to šťastie, že som bol medzi nimi. A stíhal som im, až mi to divné bolo.
Z tohto vedúceho balíka iba ja a ešte jeden biker sme išli kratšiu trať 60km. Keď sa od nás 80kári oddelili, uvedomil som si, že s týmto chalanom budem bojovať o prvé miesto. Tak som zamakal a snažil som sa mu zdrhnúť. A podarilo sa mi to. Zvyšok trate som išiel na špici a najbližší pretekár bol za mnou asi dve minúty, takže som bol v tom lese skoro úplne sám. A keď mi tú samotu nikto nenarušil ani v cieli, bol som strašne happy a uvedomoval som si moje prvé víťazstvo na maratóne.
Čakal som v cieli na mamku, ktorá bola ešte na trati. Prišla a ako väčšinou, prvá medzi ženami. Tak sme si toho dňa užili na hokerlíku dvojitý triumf a mohli sme byť spokojní a náš coach tiež.
Náš coach, vlastným menom tatko, zohral úlohu fotografa, ako zohráva na každej našej akcii a pravdaže i na túto akciu máme vďaka nemu kopu krásnych spomienok.
Matúš Trnovec