Dobrodružstvo na bicykli prežívam vždy keď naň sadnem. Či je to tréning, kedy sa suniem celým mestom do lesa / na Peknú cestu mi to trvá 8 km, na Železnú 10 km / a medzi autami bojujem o holý život. Prejsť totiž na bike v plnej premávke už nie je dobrodružstvo ale hazard. A to ešte v lese ma čaká defekt, doma zabudnem pumpu alebo aspoň fľašu s vodou. Na jeseň zberám huby s bicykla a parkrát som sa riadne vysypala, lebo som sliedila očami po lese a nie pred predné koleso.
Preteky - to je pohoda. Vlastík nás dovezie, skontrolujem stav bike a idem. Na trati prežívam dobrodružstvo, keď zakufrím a musím korigovať svoje blbé rozhodnutie. Ale to sa dá, nie je to nikdy dlhé, akurát prídem o dobré umiestnenie.
Na Poděbratku Bikeadventúru som sa tento rok chystala už po tretíkrát. Prehovorila som i decká s klubu a svojho parťáka som stále hľadala. Alenka, Natalka ... nakoniec som išla s vlastným mužom. Určite sme boli najstaršou dvojicou - 118 rokov.
Puco bol super a pripravil nám zopár tréningov ktoré boli veľmi zaujímave. Začal cez Veľkú noc na sústredení a pokračovali sme Madudom, Mamodom a ja ešte Maskedom. Boli to krásne blatosnehové výlety do okolia Bratislavy podľa mapy 1 : 50 000.
Prvý - MAMODO skončil v jame plnej teplúčkej vody. Mám z neho spomienky typické pre mňa. Niekoľkokrát som nevyužila objazdy po suchej asfaltke a trepala sa poľnými cestami, ktoré sa menili - najprv blato, potom blato-sneh a nakoniec sneh. Cieľ som hľadala na mieste, kde nikoho z našich nebolo, v presvedčení že som prišla v limite a na správne miesto. Neprišla, pararelnou cestou som sa vybrala do Slovenského Grobu a na mape mi všetko sedelo. Po chvíli obzerania som zavolala Pucovi a až ten ma nasmeroval do cieľa, už spomínanej kúpacej jamy. Záverečné pivo bolo super, aj keď bola zima ako v psinci.
Druhý výlet - MADUDO sme išli vo dvojiciach. Dohodla som sa s Natalkou a po štarte saprisušil Matúš. Jeho mama frčala s Ďusom, robili generálku na Poděbradku. Základnou chybou bol smer postupu a fakt, že najprv sme zbierali blízke KS. Zamotali sme sa v blate, v mapových nepresnostiach a kým sme sa prepracovali dozadu, čas na vrátenie sa do cieľa sme mali málo času. Záverečný finiš bol zničujúci.. Do cieľa sme prišli o hodinu neskôr. Neboli sme sami, no bodov sme nazbierali málo. Tretí výlet - MAKADO Puco nakreslil cez obce za P. Biskupicami, Raču do Karpát. Išla som sama, lebo v termíne keď išli decká som nemohla. Kontroly som na rovine našla, problém som ale mala pri prechode výpadovky do Pezinka. Nemohla som nájsť podchod a ta som bike prenášala zložito cez kanál, železničnú trať a samotnú cestu. Zobralo mi to dosť síl a času a v kopcoch som išla len na 2 KS.
Štvrtý výlet - MAKREDO mi nakreslil na mapu Kremnické vrchy. Boli sme tam na dovolenke u Tibora a tak po skoro týždennom bicyklovaní som presvedčila Blažeja aby sme si zopár kontrol išli skúsiť. Spojili sme to s výletom k dokimu do Jalnej. Hneď na začiatku - dlhej vrstevnici sme uleteli na ceste, ktorá zrazu skončila. Chcela som to prebušiť, no nedalo sa. Vrátili sme sa na poslednú križovatku a tam som zistila omyl, mali sme ísť do kopca a nie zvážnicou. Po vytlačení bicyklov nás čakali krásne úseky lesom, čistinkami, lesáckou asfaltkou. Pri zjazde po nej sme našli na ceste ležiaceho človeka. Schytil ma des, pomaly sme sa približovali k nemu. Skoro mi srdce utrhlo keď chlapík - doki vyskočil. Nemohol už vydržať v krčme a tak nám išiel naproti. Miestny lesník, s ktorým sme sa v závere doliny rozprávali mu dal info o nás a on si urobil takú srandičku. Výlet bol krásny, jeho chatička super a nás chvalabohu obišiel záverečný 11 km výšľap na Skalku. Šmelo sa nad nami zmiloval a prišiel pre nás do Kremnice. Asi by som to už hore nezvládla. Aby som nezabudla, Stankin rekord od studničky po chatu z minulého roka Šmelo a Ďuso samozrejme vymazali. A hádajte kto vyhral ? Šmelo časom : ......... Na budúci rok ho máte šancu prekonať. A to najkrajšie na koniec : svah pod Limbou, na ktorom každý rok lyžujeme bol obsypaný zrelými jahodami. No huby našiel len dedo Šmelo.
O Poděbradke budú písať iní, hoci aj moje zážitky s Blažejom stáli za to. Najmä útlné ubytovanie na Lužickej boude / na hranici s Nemeckom /, celonočné zakresľovanie bodov a postupov do mapy,/ ktoré som dodržiavala aj keď boli zvolené zle/. Super strava a prekrásna príroda sa pričinili o to, že sme v Lužických horách ostali až do piatka, prešli sme hory i doly, nazbierali čučoriedky i brusnice, navštívili České Švýcarsko, hrady ........ Proste dovolenka bola super a ukončili sme ju v Prahe, a venovali sa pamätihodnostiam a pohostinstvám.
teta Eva