Tak sme sa konecne všetci stretli 7.októbra 2004, všetci s obrovskými taškami, s obrovskými krabicami s bikami a dobre naladení na blížiacu sa dovolenku. Vlasto, Puco, Šurgi, Pilkoš, Mišo Frano, Miki a ja, to bola kompletná výprava prichystaná hájit slovenské farby v dalekej Austrálii. Cesta na letisko do Schwechatu prebiehala už pokojne, po úvodných fofroch od Šurgiho, ked ešte ráno nemal a nevedel rozmontovat bike. Úspešne sme vycestovali... Prvá cast letu do Kuala Lumpur bola ešte v pohode, s úsmevom na perách a v mysliach s tými, ktorí teraz sedia v škole ci robote, sme si užívali lietadla, každý podla možností. ? V Malajzii sme prežili prvú pauzu, našli sme vhodný flek a relaxovali a tešili sa z komfortu natiahnutých nôh. Tých dalších 8 hodín do Melbourne už bolo krízovejších, žrali nás mrle, preto najrozumnejšie bolo spat co to dá. Za celú výpravu môžem povedat, že úspešne „dezinfikovali“, a tak sme do Austrálie prileteli zdraví ako buky, na rozdiel od bratov Cechov, kde asi 2/3 maródili. Chcem tu spomenút aj austrálskeho Slováka Vlatka, ktorý nám prevelmi mohol s prepravou z letiska do nášho domceka v Balarate. Bola to taká veselá kopa ?.
Ten dom bol úžasný. Priestranný, s velkou obývackou, kuchynou i „dielnou (pôvodne jedálnou) na biky. Rýchlo sme sa vylodili a nastahovali každý do svojho. Naši gentlemani mi s radostou prenechali tú najväcšiu izbu s kúpelnou a záchodom, za co som na nich bola celý ten mesiac dobrá! ?
Celkovo sme sa aklimatizovali bez problémov, rýchlo, už na druhý den sme vysadli do sedla na krátku obchôdzku mesta. Ešte v nedelu bolo volno a od pondelka sme zacali s tréningovým kempom. Terény boli krásne, nádherné a super na bikovanie. Cesty pevné, vyschnuté, niektoré vyhádzané kamenmi, co pekelne roztriaslo celým clovekom. Kopce neboli dlhé, ale lesy popretínané mnohými ryhami nám pripravili strmé zjazdy a následne strmé výšlapy. Tréningy slúžili na oboznámenie sa z terénom, trvali takú hodku a pol.
Co sa týka organizátorov, dalo by sa o nich písat na strany, aj to by bolo málo. Myslím, že nevedeli do coho idú, mnohé problémy riešili za pochodu a boli vdacní za každú pripomienku. A tých malo Slovensko dostatok. Na záver sútaženia sme boli vymenovaní za tých najpýtanejších, samozrejme v dobrom slova zmysle! (dúfam ?) Prvý krát sme ich organizacné schopnosti mohli vidiet naplno na prvých verejných pretekoch, ktoré zároven slúžili ako model event pre majstrovstvá. Symbolicky to bolo v sobotu 18.10., ten istý den ako u nás v Bratislave poriadali naši vazkári verejné preteky. A veru sme na vás hodne mysleli a tuho rozmýšlali, ktoré preteky sú kvalitnejšie zorganizované. A výsledok? Kedže Slovaci boli strcení na samom konci štartového pola, ako poslední sme aj došli na zelenú lúcku zhromaždiska a bus už nechcel cakat a odišiel... bez nás...
Dalšou veselou udalostou ( a tých bolo veru neúrekom) bolo oficiálne otvorenie druhých majstrovstiev sveta. Po procesii cez celé mesto, co mohlo byt zaujímavé, keby sme nestáli na každej cervenej, sme sa utáborili na malom kúsku trávnika inak obrovského parku Victoria. Hned vedla záchodov.
Tak, to pomaly koncili naše dni bezhranicného si užívania, lebedenia na verande, opalovania, obchôdzok okolia... Nastal režim pretekov! Vegetit, relaxovat, užívat si sme mohli už len poobede ?
V utorok to všetko zacalo kvalifikáciou. Chlapcov mi bolo lúto, museli sa snažit a makat, aby vôbec postúpili do prvej 60tky. Samozrejme i ja som sa snažila a makala, ale v ženách automaticky postúpili všetky, ktoré nediskli. A ja som nediskla! Pociatocný šok ma cakal hned na štarte, stavitelia zvolili trochu dlhší postup na 1. kontrolu, ani sa mi celý nezmestil do mapníka a celkovo to trvalo tuším dobrých 20 min! Dalej sa od nás podarilo postúpit už len Mikimu a Šurgimu, ostatní to budto zblbli alebo mali smolu... Ako to už býva, poobede až vecer patril hlbavévu študovaniu máp a analyzovaniu svojich postupov a chýb, najviac bolo tuším urcite pocut Miša... Streda – finále na long distance (vraj je to trat klasická), ženská trat bola ideálne 27 km, 590 m prev., 14 KS. Orientacne to nebolo velmi nárocné, bolo treba vybrat vhodný postup a potom to už šlo ako cross-country. Ale zamakali sme si poriadne, výmenu máp mali aj ženy, slnko pražilo, teplo bolo a veru nevedela som sa dockat ciela. ? Nakoniec som sa trafila do presného stredu a skoncila 26. Tu zahviezdil Miki a všetkým ukázal, aké kvalitné denné tréningy do roboty a spät môžu byt. Dobil prvú dvadsiatku a zastal na 17. priecke. Škoda len, že nemá prácu ešte dalej od domu, to by možno zamiešal poradie aj na prednejších miestach...Šurgi velmi zo sebou spokojný nebol, dopadol 27. Zbytok osadenstva sa šiel previest poobede na verejných pretekoch.
Streda vecer - kedže po finále nasledoval den volna, tak sme mohli íst s kludom doplnit tekuntiny do miestneho Irish pubu. Chlapci ochutnali miestne pivo a ja so Stankou sme doplnili cervené krvinky.
Štvrtok - volný den sme každý strávili po svojom. Niekto mal vela energie a išiel „tocit“ a niekto vegetil celý den.
Piatok- finále midlle distnance (nieco ako krátka trat). Modelový tréning bol tesne pred pretekami. Mne sa zase darilo a narazil som si pri páde ruku. Ešte teraz ma to bolí ?. Na štart som tento krát stíhal. Na jednicku sme mali klasicky dlhší postup a trochu som ho nezvládol. Potom to už bolo dobré. Bolo z toho 21. miesto a trochu dost som nechápal, ked som videl koho som porazil. Bol to technický terén s množstvom prudkých zjazdov a výjazdov. Zadarilo sa Matovi. Ostatní mali bud technické, mapové, alebo iné problémy. Presné výsledky nájdete na nete, alebo na konci rocenky. Pekné preteky za nami. Ešte naši bafíci sa išli povozit do lesa a holá, holá domcek volá. Každý si nieco „uklohnil“ (Vlastov výraz) a tešili sme sa na štafety a banket.
Sobota – štafety. Preteky boli v športovom areáli s trávnatou atletickou dráhou, telocvicnou a plavárnou. SVK postavilo dve štafety. Miki, Šurgi, Mato a druhá štafeta Mišo, Stanka, Jano. Nádherný terén na MTBO. Hustá splet ciest, väcšinou výbornej zjazdnosti. Mierne zvlnené. Mne mapa sedela, nemal som žiadne výhrady. V polovicke som spravil malú chybku a predával som na 10. mieste. Šurgi aj Mato to podržali a skoncili sme 10. a v redukovanom poradí 8.(pocíta sa len jedna štafeta z každého štátu). Naša druhá štafeta sa umiestnila na peknom 18.mieste. Bolo aj vzrúšo na finiši, ked na zberku prišli spolu Cech Tomecek a Austrálcan Jacskon a finišovalo sa o 2. miesto. Ceská republika získala striebro. Potom vyhlásenie štafiet a verejných pretekov. Vlasto pre slovenský dream team získal 2. miesto a $30 poukaz na nákup športových potrieb na Novom Zélande. Záverecná plaváren bola perfektná. Sauna aj vírivka praskali vo švíkoch, ked sa tam nahrnula banda O-bikerov ?. Nasledoval presun busom k miestnemu kulturáku, kde mal byt banket. Mali sme si priniest len vlastné pitivo ?. Jedlo bolo v štýle švédskych stolov, ale ku koncu ked usporiadatelia videli, že bikeri sú velkí žrúti, zacali na taniere nakladat oni. Celá tá sranda stála $25. Cesta spät bola veselá, pretože preteky aj banket bol v Mariborough, co bolo asi hodinu cesty autobusom z Ballratatu a niektorí z osádky nášho autobusu boli veselí a ukecaní ?.
Nedela – baliaci den. Ráno sme sa niektorí konecne poriadne vyspali. Nahádzali sme biky do krabíc, veci do kabiel a batohov a mohli sme vegetit. S Vlatkom sme sa dohodli, že pre nás príde v pondelok poobede.
Pondelok - lietadlo z „Melburnu“ (tak to vyslovoval Vlatko ?) do Sydney nám letelo 21:15. Viem ako sme vzlietli a potom si pamätám ako sme dosadli na zem. Po pristátí sme sa presunuli do druhej letiskovej haly a tam si každý našiel taký flek na spanie aký mu vyhovoval.
Utorok – velkokapacitným taxíkom do Eva’s backpackers hostelu. Tam neboli moc nadšení našimi krabicami, ale nejako to rozchodili ?. Rýchle preskúmanie blízkeho parku, opery a miestnej kuchyne. Mali sme štastie v jednej reštaurácii na slovesnkú cašnícku. Poradila nám dobroty a tak sme sa super najedli. Vecer sme sa boli najest konecne normálneho jedla v ceskej pivnej reštaurácii.
Streda – Stanku nechávame napospas Sydney a Vlastovi (odlieta za bratom do Brisbane a Vlasto zostáva kôli kolenu) a my piati Mato, Mišo, Puco, Šurgi a ja máme namierené do Blue mountains. Puco a ja sme si brali aj biky. Zvyšku osádky sa nechceli vybalovat, tak idú len na pešo. Modré sú preto, lebo ked ráno vychádza slnko a je priaznivé pocasie tak výpary z eukalyptov by mali byt v ranných slnecných lúcoch modré. To je celé (casto používaný výraz ?). Vecer zistujeme, že v našom hosteli sú ubytované Gigonka s repre kolegynou a Španieli. Bol z toho pekný vecer a dokonca sme sa aj nejako dorozumeli ?(Stanka tam nebola tak sme si museli poradit sami). Ráno sme sa chceli íst pozriet na ten modrý zázrak. Slnko vychádzalo o 5:04. Ja som pre istou radšej nešiel spat, aby som náhodou nezaspal.
Štvrtok – Modré hory pri východe slnka. Bola tam kosa a fucal nepríjemný vetrík. Nieco sme nafotili a natocili a rýchlo spät do postele. Mato, Mišo a Šurgi mali na pláne Grand kanon a potom do Sydney. My s Pucom nieco podobné na dvoch kolesách ale o jednu noc viacej, lebo sme chceli íst ešte jeden trail. Pocasie bolo geniálne. Výhlady perfektné. Dali sme si aj zostup po skalách, obcas sme boli v zakázanom území a zažili sme aj adrenalín, ked sme prehadzovali biky cez plot, aby sme ušli takým dvom havkom. Austrálske adventure v celej svojej kráse. Vecer, supermarket, bottle shop, vecera a postel.
Piatok – vykopat sa z postele bol problém ?. Trochu sa ochladilo, ale bolo to v norme. Najskôr bola cesta v pohode, ale potom sa zmenila na riadne drncavú. Poviem Vám íst na výhlad 16km tam a potom spät po takej ceste je dost dobrý tréning. Tento výlet už bola taká pohodovka. Vecer sme už boli v Sydney.
Sobota – Mato má narodeniny. Pešiaci idú na pláž a my s Pucom sme nabrali smer olympijský park. Od centra cca 25km. Neviem koho napadlo u nás na Slovensku robit ZOH, ale asi nemal zdravý rozum. Tam to bolo velmi velké a pekné. Na záver sme si dali stíhaciu jazdu po Sydney (Miki zhánal didžiridu). Celkom sme sa zdokonalili v jazde po lavej strane ?. Chalani pláž našli a dokonca sa aj okúpali. Vecer sme boli pozriet v dalšej ceskej reštike a doladili na izbe pri gratuláciách oslávencovi.
Nedela – balenie bikov a vecí, odjazd na letisko. Taxikár chcel od nás 13,50, ale my sme sa nedali, pretože ked sme išli z letiska tak sme platili len 10. Takže chlapec mal smolu, dostal len 10 za osobu ?. Batožiny sme mali dost, ale nic sme neplatili. To len na Swechate nás skásli 60EUR za bicykel. Sedíme v lietadle damoooj. Prestup v Kuala Lupmur, kde sme to zapichli na náš flek.
Pondelok – pristávame vo Viedni trochu skôr. Batožinu máme kompletnú bikom sa nic nestalo. Už sme doma už sme tu, už sme naspät z výletu ?.
Bol to super výlet, videli sme kus sveta (aj zo zeme a zo vzduchu) a zažili vela zábavy. Už sa teším na dalšiu podobnú akciu. Takže kto by chcel nieco také skúsit, stací trochu bikovat, obcas kuknút do mapy a ono sa to nejak poddá ?.
A zopár perliciek: - vyspelá krajina a hymny sa s radostou prehrávali cez obycajný magnetofón, taký, s ktorým sa aj deti veru môžu hrat - v event centre sme v živote nevideli živého organizátora. Nakoniec sme vydedukovali, že event centrum je honosný názov pre dve nástenky v kempe - organizátori mali zo všetkého hovadskú srandu ? - je paráda bikovat pomedzi klokanmi, - Austrálcania sú síce inteligentní ale nevedia rozmýšlat
Stanka a Miki