Moje prvé nesmelé kontakty s orientačnou cyklistikou.

Začnem pekne poporiadku. Dávno pradávno, možno ešte koncom minulého storočia, ma kamarát Milan pozval na preteky v orientačnej cyklistike. Jemu sa tento šport veľmi páčil a domnieval sa, že sa zapáči aj mne.

Štartovalo sa na lúčke pod Kamzíkom. To som mal z domu len na skok, ale bolo treba mať prilbu a tú som nemal. "Nevadí", povedal som si. Vyskúšam si to len tak nasucho. Zavesim sa nenápadne za nejakého pretekára a odjazdim si zopár kontrol. Prišiel som teda na zhromaždisko v čase, keď už boli preteky v plnom prúde a nenápadne sledoval, čo sa to tam vlastne deje. Avšak netrvalo dlho a bol som odhalený. "Ahoj Ilja! Kde máš rádio?" No toto, veď je to bývalý spolužiak Erik. Bol to vždy veľký huncút a nikoho nenechal na pokoji bez toho, aby si z neho neurobil psinu. Aj teraz narážal na moju kariéru rádiového orientačného bežca, čo mi ale vonkoncom nevadilo, lebo ROB-ke som sa už niekoľko rokov nevenoval. "Aké rádio? Na čo by mi bolo?". Tváril som sa nechápavo. Okolostojaci tiež nechápali a tak Erik tému už nerozvíjal. Dorý deň! Nie ste Vy náš bývalý žiak? Ozvalo sa ale z inej strany. Obzriem sa a koho nevidím. Veď je to pani profesorka Kráľová, ktorá učila na Vazke, kde som kedysi študoval. Je to možné? Svet je naozaj taký malý? Prikmotril som sa teda k nej a keď vyštartovala, dala mi nazrieť do mapy, kde sú zakreslené kontroly. Aha ! Veď sú všetky krásne na cestičkách. To bude malina. Vybral som si teda tie najbližšie a pustil sa smerom na ne. No ksakru, to je teda terén! Nedávno pršalo a všade hrozné blato. Tadiaľto sa ja mám trepať so svojím vylešteným bicyklom? "Uhni z cesty !!!" Ktosi mi znedazdajky zreval do ucha tak hlasno, že som skoro spadol. "Hulvát akýsi, kam sa ponáhľaš?" Pomyslím si a pobavene pozorujem pachtiaceho sa, od hlavy po päty ufúľaného zúfalca, z ktorého za jazdy opadávajú kusy blata. Chlapík sa dotrmácal k besiedke, zabrzdil a .. označil si kontrolu, hlasno zanadával a zmizol v lese smerom, kam by som sa na bicykli v živote nevybral, lebo okrem hustého porastu a krkolomného zrázu, tam totiž nič pozoruhodné nebolo. Tak toto je teda tá orientačná cyklistika, či ako to voľajú. Pokýval som hlavou a pustil sa po asfaltke smerom na Biely kríž.

Prešlo niekoľko rokov. A ja som na bicykli odvtedy najazdil vyše 10 000 km. Po asfalte, po blate aj po šutriskách, po horách, dolách od 100 až po 2500 m nad morom. Občas som stretol Mikiho, občas tetu Evu, občas aj iných orienťákov. Milan ma pravidelne informoval o pretekoch v okolí a ja som pravidelne odpovedal: "Možno sa prídem pozrieť. Až jedného dňa: "Prásk!" To mi odpadol pravý pedál na mojej Meride. Nuž čo, všetko starne, všetko sa raz dokrúti. Odniesol som ho do servisu a zároven som si dal vymeniť 8 koliesko a reťaz dúfajúc, že s opravami mám na svojom LX/XT osadenom bajku na čas pokoj. Puk! Neprešiel ani mesiac a opať počujem nepekný zvuk. Tentokrát praskol zadný ráfik. "No do šľaka!" Dalšie výdavky. Hundrem si pod nos, tlačiac bicykel domov. Ani sa nenazdám a za chvíľu môžu zlyhať dalšie komponenty. Prehadzovač, brzdy, šajba a čojaviem čo ešte. Čo s takým krámom, keď je na čase kúpiť nový. Predať? Alebo vymeniť za kolieskové korčule? Áleeboo! Čo tak si s ním vyskúšať MTBO?! To je nápad! Pozriem na internete, či sa to ešte jazdí. A tak som sa prvý krát dostal na stránky VBA a pozrel si fotky z pretekov. Ej bisťu! Všade klubové dresy, stupne výťazov, logá sponzorov. Kde sa ja, taký amatér na nich hrabem. Zas na mňa bude niekto revať "Uhni z cesty !!!" Aha! Ale sú tu aj iné fotky. A na nich úplne obyčajní orienťáci a navyše aj kamaráti. Na úplne obyčajných bajkoch. Zato všetci vysmiati, škeriaci sa od ucha k uchu. A zjavne ich netrápi, že nestoja na stupni víťazov. Skúsim to! Za tú švandu to myslím stojí.

Tentokrát vyzvedám u Milana ja. Tak kedy bude dajaký pretek na Kolibe alebo v Krasňanoch? Len nie v Rači, lebo to už mám dosť od ruky. "Preteky sú v Stupave a už o týždeň. Ja tam nejdem". Sucho zahlásil Milan. No to mám smolu:"Terigať sa niekam do Stupavy sa mi vonkoncom nechce a predpoveď počasia neveští tiež nič dobré! Možno sa prídem pozrieť ". Len tak zo špásu som si aspoň vyskúšal prihlášku cez internet. Obratom som dostal odpoveď: Akceptované. A onedlho už svietim na štartovej listine. Niet cesty späť. To by bola hamba, keby som neprišiel. Celý svet by o mne vedel: Toto je ten sraľo, čo sa dažďa bojí. Tak, ako to bude vedieť o kolegovi Sergejovi, čo je tiež prihlásený a vzdal to. No ale prídem až v nedeľu. Po dlhej trati budú všetci vysilení a pokial ja prežijem presun do Stupavy, bude to regulérny boj. A tak sa aj stalo. Skoro ráno som nasadol na polorozpadnutý bike a vyštartoval na 30 km túru, na samý kraj Bratislavského lesoparku, do ďalekej Stupavy.

Kedže predchadzajúci deň bol na zrážky pomerne bohatý, karpatské úbočia si bafkali a na chodnikoch sa prevaľoval hmlistý opar, vyvolávajuci strašideľnú atmosféru, až zimomriavky po chrbte behali. Alebo že by to bolo tými piatimi stupňami nad nulou? No každopádne v strašideľnom lese to vyzeralo, ako v exteriéroch z anglického filmu a keby tento článok písala Natalka, určite by sa nevyhla tušeniu, že sa pred ňou zjaví ozajstný Pes Baskervillský. Ja som takéto tušenie nemal a preto som bol nemilo prekvapený, ked sa dotyčné zviera na mňa vyrútilo zo zákruty. Viem že psi milujú cyklistov. Veľmi ich vzrušujú najmä kmitajúce lýtka. A túžia po nich. Preto som zastal a snažil sa tváriť dobrácky. Bol som presvedčený, že len čo ma pes dôkladne oňuchá, budem môcť v pokoji pokračovať v jazde. Ale mýlil som sa. Zo zákruty sa totiž vynoril druhý pes a za ním další a ďalší, až sa ich okolo mňa zhromaždilo presne päť. Symetricky ma obstúpili kolom dokola a výhražne na mňa cerili zubiská. S takouto situáciou som nerátal a preto som začal mať mierne obavy, kedy a či vôbec sa dostavim na štart. Našťastie o chvíĺu sa objavili aj majitelia psíkov a veľmi sa ospravedlňovali, že im ich miláčikovia utiekli do lesa.

Ako som sa blížil k Stupave, zväčšovalo sa množstvo blata na cestách a tak, keď som sa objavil v areáli stupavskej strelnice, kde bolo centrum pretekov, vyzeral som ako naozajstný cyklistický orienťák. Bicykel som oprel o stenu a z trochou neistoty som vkročil do chaty, kde bola prezentácia a tým aj do sveta MTBO.

Len čo som vstúpil do dverí, hneď ma uvítala teta Eva. "To je môj žiak! hrdo hlásala. Všetci boli neskutočne milí. Podrobne mi vysvetľovali princíp razenia pomocou čipu, ktorý som videl prvý raz v živote, núkali mapník, ktorý som zdvorilo odmietol, lebo som netušil, načo mi bude a dávali také veľké množstvo rád, že sa mi až z toho zakrútila hlava. Hneď sa ku mne hlásili aj kamaráti orienťáci, presne tí ktorých som videl na fotke z internetu. Všade sa tlačilo veľa ľudí. Možno tam bolo menej dýchateľného vzduchu, ale bolo tam niečo, čo sa bežnými zmyslami nedá zachytiť a bežnými slovami ani popísať. To niečo ale vždy vzniká na tých miestach, kde je veľa dobrých ľudí, ktorí majú radosť jeden z druhého a ktorých spája podobné myslenie.

Zážitky zo samotných pretekov boli asi veľmi podobné tým, ktoré vnímali moji predchodcovia prvojazdci. Tak iba v krátkosti.

Čas /min./ 	0:00	Štart
		0:01	Už viem na čo je mapník. Teraz by sa hodil.
 		0:05	Tie čierne bodky to asi nie je kamenička.
			Ale kde je ten chodník na ktorom stojím?
		0:10	Halóó! Je tu niekde kontrola? Aha, 30m vpravo, ďakujem.
		0:11	Do kelu, kde mám mapu? Veď som si ju dával do vrecka!
		0:12	Pokoj! Však tu aj je. Ten mokrý zhužvanec, to je tvoja mapa. 
		  :	
		1:07	Či koľko to bolo: Hurá! Cieľ splnený. Nie som posledný.
	

Teraz sa ešte rýchlo zbaliť a pekne cez kopce domov. Do zotmenia nech som tam. Ešte že som si zobral suché tričko na prezlečenie.

Také boli moje prvé preteky. A kedže bez mapníka sa mi nezdali plnohodnotné, hneď po príchode domov som zisťoval kde sa konajú ďalšie. Že niekde pri Brne? Žiadny problém. Však ja sa tam už nejako dostanem! :-)

Ročenka 2004

ILJA