Všetko sa to začalo koncom minulého roka keď som začul meno Lucia spojené s OB. Zaujalo ma to lebo som si myslel, že ešte stále zráža kolky. Tak som sa jej na to opýtal (asi som ju poriadne zaskočil, lebo do vtedy sme tých 6,5 roka spolu veľmi nekomunikovali). Tvárila sa, že je rada a všetko mi vysvetlila. Keďže mám pozitívny vzťah k prírode a k dlhým behom hneď ma to chytilo. V januári ma priviedla na Vazku, kde ma všetci milo privítali a tak som tam ostal. Po mesiaci ma už volali na Skalku a keďže rodičia dovolili a zaplatili som s nimi šiel. Tam som sa vďaka Pucovi zdokonalil v bežkovaní a hneď po návrate ma volal na Šachtičky. Ja, že prečo nie a tak boli moje prvé preteky v LOB. Do cieľa som trafil a tak ma Puco začal presviedčať o mojich skrytých možnostiach. Ale keď zistil, že si trénujem ako chcem a kedy len chcem dal mi s tréningovým plánom pokoj. Prvé bežecké preteky boli v rámci Bratislavskej zimnej ligy. Dopadli dobre, keďže som terén čiastočne poznal avšak keď ma vyslali do Rudiny, došiel som do cieľa posledný, štvrťhodiny po limite, ale so všetkými kontrolami (tá trištvrte hodina blúdenia mala tiež niečo do seba). Na GPS - ku do Pezinka ma viezli Fekiačovci, za čo im patrí vďaka. GPS - ka bola v pohode, napriek tomu, že som nevyhral nediskol som a aspoň som si pobehal po lese. Cez leto som sa opäť pri trénovaní nepretrhol a preto som išiel na Silicu len tak, aby som si pozrel tú nádhernú krajinu, ako mi ju všetci opisovali. Teta Králová nám vybavila odvoz a tak sme sa spolu s Pezinčanmi šťastne dostali na Silicu. Až tam ma začali všetci strašiť, že je to tam vysoká škola OB a aby som sa nestratil k Maďarom, ... Smial som sa na tom do vtedy, kým som sa na prvej etape nestratil na trištvrte hodinu (veď priehlbeň ako priehlbeň). Druhý deň sa mi podarilo vybehnúť z mapy, ale po pol hodine som sa víťazoslávne vrátil vrátil na mapu, ale hneď na ďalšej kontrole, ktorú som našiel až po blúdení a následnej rade jedného pretekára som to po dlhom dohľadávaní v hustom kriačí s veľkými tŕňmi (ja len v trenkácha tričku - veď je teplo), som sa celý doráňaný na ňu vykašlal a bežal ďalej (opäť disk). Tretia etapa sa už behala v lese čo mi vyhovovalo, všetko som nakoniec našiel, ale došiel som pár minút po limite. Posledný deň pršalo ale ja (opäť naľahko) som to víťazoslávne zvládol v limite. Takže som tú Silicu nakoniec pokoril. Vo voľnom čase sme boli s Pezinčanmi na kúpalisku a v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Cestou späť ma Pezinčania doviezli do Zvolena a odtiaľ som sa za tmy troma stopmi dostal do Štiavnických Baní, kde sme mali rodinnú dovolenku. Na jeseň bol hlavný program preteky, ktorým som bol spolu s Verči a Paťom akože riaditeľ. Moja práca spočívala v príprave rozpisu, kreslení máp, kontroly preukazov na štarte a zbieraní nejakých kontrol, čo som zvládol. Sezónu som zavŕšil OC, hoci som sa im šťastne celý rok vyhýbal, veď nezničím si svoj trekingový bicykel. Na koniec som sa dal prehovoriť a na našich pretekoch som nastúpil. Okrem toho, že pršalo jak sv.... a v polke trate mi odišli brzdy, to bolo super, ale pokiaľ si nekúpim horský bike (čo tak skoro asi nebude) nemám v pláne ďalšie preteky po lese. Po rovine v pohode, veď cez rok som bol na Pucovom MADUDE a MAMODE a bola to sranda. Ba dokonca aj prechod z Koliby na Zošku bol v pohode, aspoň som si vytriasol ruky na pevnej vidle. Návrat v daždi bol dosť drastický (keďže som sa ponáhľal na rodinnú oslavu.
Školské preteky som v okrese vyhral (bežalo sa v Líščom údolí, kde som to už poznal). Na kraji som sa v Pezinku stratil medzi vinicami, ale nahradil som si to keď sme si odtiaľ spolu s Matúšom zabehli naspäť do Blavy cez Malé Karpaty. Cez Puca som sa dostal aj na mapové tréningy CTM s pánom Mižúrom a občas aj Verči urobila nejaký tréning na Kolibe.
Jožo S.